Esencia ŽIvota - esencia Prahy...

Veľa krát v živote sme boli, bývali v Prahe. Prvý krát ešte ako žiaci 7.triedy ZŠ za hlbokého socíku. Bývali sme asi 30 km od Prahy v maličkých chatkách pod lesom. Do mesta sme chodili autobusom a večer sa vracali do našich chatiek. Od vtedy sme Prahu navštívili veľa krát. Bývali u známych aj neznámych, v aute, stane, ubytovniach, kongresových hoteloch... Každá návšteva Prahy mala vždy svoje čaro, svoju kvalitu. Či už sme prišli ako turisti, na nejaký kongres, kurz, festival... No tentoraz, to bolo iné už pri príchode. Dokonca povedal by som, že to bolo iné už doma, keď som otvoril stránku s ubytovaním...

Hneď prvá ponuka na mňa vyskočil prenádherný apartmán v starom Pražskom dome s klenbovými oblúkmi v absolútnom centre. Bolo pri ňom napísané - zľava last minute 30%, málokedy sa vyskytujúce v našej ponuke a žiadne recenzie. No riskol som to...

Je to niečo kúzelné. Nasávať esenciu priamo v jej zdroji. S maličkou reštauráciou s dverami hneď vedľa vchodu do starého domu s našim apartmánom... Raňajky pri malom stole priamo pred oknom, z ktorého sa nedá nevnímať vibrácia ranného starého mesta na Malej Strane. A... Esencia osudu, esencia života:

Do Prahy sme prioritne prišli tento krát na prednášku o Šťastí - dvoch mladých ľudí,ktorí žili v Bhutáne 1 rok, v Dánsku 3 roky, tam pol roka, tam zase nejaké obdobie. Takí iní cestovatelia, ktorí sa rozhodli skúmať šťastie v jednotlivých koncoch sveta a písať o tom knihy. Bolo to čosi nádherné, vnímať ako to zachytili v Japonsku, v Nórsku, v Kostarike, v Bhutáne, v Turecku... Aby sa energia dostatočne vyvážila, celovečerný program zakončil Viliam Poltikovič (fenomenálny režisér) rozprávaním o smrti. Spoločne s viacerými ľuďmi sa rozhodol odtabuizovať túto navonok ťažkú a náročnú tému... Za všetky myšlienky večera spomeniem len otázku z Bhutánu - Čo vás robí nešťastnými? Odpoveď - keď sa nestihneme pomodliť a pomeditovať si... Nuž je to iný prístup k životu, ktorý bolo možné vnímať už zo samotnej prednášky. V mestskom rozhlase - jediný zdroj informácií zo sveta, hlásili: "Do mesta prišli na tržnicu predávať jahody. Iné dôležité správy nemáme, ohlásime sa vám zase zajtra..." No a miesto psychológov tam potom majú mníchov... Mníchov, ktorí zväčša žijú medzi ľuďmi. Hrajú futbal, posedia v reštike, pracujú na ulici... No život zasvätili vnútornému rozvoju, pozornosti na tom najdôležitejšom a službe okoliu... 

No a druhý večer sme už spolukrstili knihu priateľa Sebestiána Praxa - "Hledání strední cesty" spolu s prof. Annou Hogenovou a ďalšími. Prenádherné myšlienky, krásna atmosféra, skutočne silné vnútorné zážitky... O tomto večeri napíšem zo zápiskov samostatný článok - no predsa spomeniem jednu myšlienku pani profesorky: "Člověk dnešní nežije z vlastního, ale žije z podsunutých představ..." No a potom aby bol spokojný, v pohode a šťastný...

Naspäť ale k Prahe a k podstate príspevku. Hneď vedľa našeho ubytovania sme našli jediný obchodík na ulici - Sklárske starožitníctvo. Vlastní ho neskutočný chlapík. Vyštudovaný historik umenia, archeológ, sprievodca Prahou... Okrem toho, že sme tam nakúpili nejaké relikvie (aj o tom článok čoskoro...), poslal nás na také miesta Prahy, kde sa bežne človek neocitne. A tak sme sa zrazu objavili aj v múzeu alchýmie a mágie alchymistu Kellyho. Kelly pôsobil spolu s Ďalšími stovkami alchymistov v Prahe za vlády Rudolfa II. A to bola teda iná magická doba. To múzeum a jeho expozícia ma trošku sklamala - akoby to poňali tak trošku helloveensky... No vibrácia veže, kde Kelly a iný alchymisti pôsobili, mi niečo spôsobila. Keď sme sa potom prechádzali starou nočnou Prahou - tak od polnoci do druhej rána, čosi som tam vnímal inak. Karlov most, jeho vežičky... pôsobili akoby s Harryho Potera. 

Ono aj Katedrála svätého Víta, hroby českých králov v podzemí, egyptský obelisk na nádvorí hradu na "najdôležitejšom" mieste Čiech, korunovačné klenoty na Vyšehrade... všetky tieto a mnohé ďalšie miesta majú nesmiernu duchovnú silu, MOC, s ktorou sme už dávno stratili kontakt. Je logické, že ako spoločnosť sa ocitáme v stave, ktorý potom označujeme ako NE-MOC...

My sme Prahu zažili ako nikdy predtým. To sme z nej už videli naozaj dosť. No bývať v samom centre. vnímať, cítiť tú vibráciu úplne non-stop... Byť v noci na Karlovom moste chvíľami iba my. Ťažko hľadať slová. No a o toto presne ide. To podstatné v našich životoch, je akoby skryté. Je niekde ZA. Za vnímaním mysle, za rutinou života, za vyhrávaním denných súbojov, za, za, za...všetkým. A odkryť to, je to pomyselné tajomstvo, tá mágia.  Mágia života. Esencia života. Presne tak, ako esencia Prahy. 20 krát je človek na tom istom mieste a 20 krát to nezažije. A na 21 v inej konštelácii okolností, v inej konštelácii energií, vnútorného nastavenia, v inom vnútornom stave... sa mu zrazu čosi sprístupní, čo hľadal bez toho, aby o tom vedel, čo našiel bez toho, aby to hľadal... A tak je to zo všetkým...   

A ako hovorí prof. Anna Hogenová, to pravé, to podstatné, nemôžeme spoznať doma. Preto je potrebná práca na sebe, askéza, putovanie... Pretože tam kdesi, v situáciách, na ktoré sa nedá pripraviť, v situáciách, ktoré sú pre nás nové..., sa človek stretáva sám zo sebou a zažíva momenty, ktoré majú hodnotu. Hodnotu, pri ktorej sa mení životný rozvrh človeka, jeho vibrácia, okolnosti života. Iným vnímaním, ďaleko hlbším, krajším, naplnenejším vnímaním, sa to potom prejavuje tak, ako nám pri ostatnej návšteve tohto posvätného mesta. Záverom by som len všetkým poprial - do hľadania priatelia. Alebo ešte lepšie - dozušľachťovania priatelia. Je to náročná cesta. Neustála práca na sebe. No rozhodne má najväčší význam v živote a rozhodne stojí za to! Tak nech sa nám darí priatelia...